Dnes už o tom vie len pramálo ľudí ale povráva sa, že raz do roka, v prvú júnovú stredu,presne o polnoci, keď sa stretáva jeden deň s druhým prechádza po námestí nahá žena. Zúfalo blúdi, chodí hore dolu, akoby niečo hľadala ...
Bolo to dávno, slobodné kráľovské mesto Bardejov sa pýšilo svojimi novými hradbami, mestskí radní boli hrdí na svoje mesto, ktorého bohatstvo a sláva rástli, široko ďaleko boli známe jeho bohaté jarmoky na ktoré prichádzali kupci z ďaleka. Ani tie najbohatšie mestá v okolí sa nemohli pýšiť vinicami v Tokaji, nemohli sa veru pochváliť ani novými delami, ktoré vtedy už toto mesto malo a mocné mestské hradby činili nedobytnými. Plátno, ktoré sa vtedy v ich meste robilo bolo známe po celom Uhorsku. Práve niekedy v tom čase, možno skôr, možno neskôr do mesta prišiel i jeden bohatý kupec odkiaľsi z dolniakov, nejaký Drégely. Vysoký chlap s kolísavou chôdzou, v tmavom kabátci s tmavými havraními vlasmi. Tvár mal vykrivenú s veľkým nosiskom uprostred, oči čierne ako uhoľ a pohľad taký ostrý, že sa málo kto odvážil mu do nich priamo pozrieť. Ručiská ako mlynské lopaty, obrovské a mocné a sily mal toľko, že by hádam aj celý voz nadvihol. Vďaka svojím peniazom si rýchlo získal predajných mestských radných a, že bohato prispieval do mestskej pokladnice naveľa dali i na jeho slová a rady. Čo o to, lakte mal ostré, ľstivý a úskočný bol ako had a prefíkaný ako líška, majetok sa mu rozrastal, že ostatní mu mohli iba závidieť. Nikto sa s ním radšej nechcel prieť, lepšie bolo sním byť za dobre, aj keď vedeli, že nie vždy je všetko s kostolným poriadkom. Nedobre ho bolo mať za nepriateľa a často ho bolo vídať vychádzať z katovho domu, ku ktorému ináč ľudia neradi chodili a radšej sa jeho obydliu vyhýbali. Kadečo si o ňom ľudia pošuškávali, ale nahlas nikto nič nepovedal, lebo sa ho všetci báli. Aj keď bol bohatý, žil sám, ženu si nevedel nájsť, ani priateľov nemal, iba tých, ktorých si za zlaté dukáty kúpil. A tých veru nebolo málo.
V tej dobe žila v meste krásna mladá dievčina. Volala sa Baška. Každý deň chodievala popred Drégelyho dom. Bola nádherná ako májové ráno, svieže červené líca, oči hlboké ako studňa a nádherný hrubý vrkoč až po pás, všetci mladí muži v meste sa po nej obzerali. Aj bohatý Drégely sa do nej zahľadel. Zašiel za Baškinými rodičmi aby ju dali k nemu do služby. Nie veľmi chceli, nepovažovali ho za dobrého človeka, ale za mešec kúpil si ich dôveru. V deň keď k nemu dievča nastúpilo do služby začal sa mu v hlave rodiť nekalý plán. Sprvu nadbiehal dievčaťu lichôtkami, snažil sa byť milý, tu jej medovník na jarmoku kúpil, tu grajciar k výslužke prihodil, šatku daroval, ale Baškino srdce si kúpiť nemohol. Márne mu boli jeho dukáty, celé jeho bohatstvo, dom na námestí, lesy, role či prenádherná paripa, ktorá v širokom okolí páru nemala. Všelijako len skúšal nakloniť si jej priazeň, no nič nepomáhalo. Raz, bolo to v neskorej jari, zdržal ju dlhšie v robote. Všetko si dobre prešpekuloval, nechcel už dlhšie čakať, kým sa mu krásna Baška podvolí. Zavolal ju k sebe do komnaty a rovno sa jej spýtal či sa zaňho vydá. Nechcel už dlhšie čakať. Nebol veru zvyknutý. Už i tak sa mu to všetko zdalo nekonečne dlho. Lenže nedočkal sa vytúženej odpovede. Schmatol dievča za ruku a ťahal ju za sebou. Zo stola vzal sviecu a ťahal ju točitými schodmi do pivnice. V tmavom podzemí ju priviedol do miestnosti, kde otvoril ťažké kamenné dvere, s ktorými by hádam traja rúči chlapi mali čo robiť, vtiahol ju dnu a v mihotavom svetle sviece jej ukázal truhlice plné zlata a striebra, šperkov a drahokamov. „Toto všetko bude tvoje!“ – nádejal sa, že si ju tým kúpi. Lenže Baška nebola ako ženy, na ktoré bol zvyknutý z viechy. Ani truhlice s jeho pokladom ju nepresvedčili. Obrovská zlosť premohla Drégelyho, taká, že sa už nevedel ovládnuť. Obrovskou rukou ovalil útle dievča. Chúďa Baška. Vo chvíli sa zvalila na zem. Lenže strach jej nedovolil, zostať ležať na zemi. Po službách zvyknutá bola na takéto zaobchádzanie od podlých gazdov. Rýchlo sa pozbierala a utekala hore točitým schodiskom z pivnice, lenže Drégely bol nielen mocný ale aj rýchly. Niekoľkými obrovskými skokmi ju pri dverách na dvor dobehol. V jeho čiernych pichľavých očiach bolo šialenstvo, zúfalstvo a zlosť dohromady. „Budeš moja! Aj tak budeš moja! Či chceš, alebo nie!“ Kričal, schmatol ju, nadvihol ju zo zeme až tak, že sa jej nohy hompáľali vo vzduchu. Sliny mu striekali z úst ako besnému. „Ja sa nepýtam, ja nikdy nikoho nepýtam! Nikdy neprosím! Rozumieš?! Nikdy!“ Obrovskými ručiskami z nej jedným razom strhol šaty. Neprekonateľný strach premohol mladé dievča, nedbala na to, že je úplne nahá, cez úzku chodbu vybehla na obrovský, kameňmi vykladaný dvor. Rovno k drevenej bráne vedúcej na námestie. Nepozerala vpravo ani vľavo, len utekala o život, čo jej sily stačili. Prefíkaný kupec stál v úzkej chodbe a pozeral sa na ňu, na krásne mladé dievča, také aké stvoril Boh. Sprvoti sa zľakol, že ho obviní, že sa ju pokúsil zneuctiť. Musel rýchlo konať. Nechal ju nech vybehne z brány nahá, rovno uprostred mesta. Vyduril paholkov, ktorí spali v stajniach, pobudil aj susedov, zobudil aj mestského hlásnika i stráže aby videli ako behá nahá, napoly šialená, chudera Baška v noci po námestí. „Bosorka! Bosorka! Bosorka je to! Chyťte ju!“ Reval mocným hlasom falošný Drégely. „Zviažte ju a zapchajte jej ústa, aby nás nezačarovala na žabu alebo na inú potvoru!“ Bojazliví a poverčiví paholci, spolu so strážnymi ju chytili, zviazali a zapchali jej ústa. To náramne vyhovovalo slizkému a krutému Drégelymu. Ešte tej noci nechal pobudiť všetkých mestských radných. Prehovoril ich, že krásna Baška je bosorka, ktorá odlákava ctihodným miestnym ženám mužov. Veď, ktorá čistá panna by v noci nahá a s krikom behala nahá po vonku. Oháňal sa Kladivom na čarodejnice, ktoré vraj uznal aj samotný ctihodný pápež Inocent VIII. V ruke držal knihu s latinským názvom Malleus maleficarum, dielo skutočného diabla a jeho sluhov, lenže ľudia, vtedy ešte veriaci na duchov a čarodejnice a žijúci v tme a bludoch, mu uverili. Mnohí ani nevedeli, čo to je, ale keď je to v knihe, musí to byť niečo sväté. A koniec koncov, neoplatí sa ťahať za prsty s bohatým Drégelym. Mestskí radní mu na súde síce veľmi neverili, lenže Baškina noc strávená v spoločnosti kata bola hrôzostrašná. V jeho mučiarni by sa k bosoráctvu priznal i sám pápež, nie to ešte útla mladá dievčina. Na druhý deň popoludní mladú ženu odsúdili ako bosorku na trest smrti a ešte v ten istý deň ju upálili.
Odvtedy chodí dievča v deň svojho zneuctenia, vždy po polnoci, po námestí a hľadá svoje stratené šaty. Verí, že ak ich nájde, dokáže všetkým svoju nevinu, jej duša sa očistí od hanby a krivého obvinenia a ona bude môcť pokojne zaspať pokojným večným spánkom. Povráva sa, že ak ju vtedy niekto stretne a dá jej šaty aby sa mohla obliecť, za odmenu mu ukáže miesto, kde si boháč Drégely ukryl svoj poklad. Každý rok, vždy v prvú júnovú stredu ...
Komentáre